Na začiatku školského roka vykonala učiteľka u päťročných detí v materskej škole pedagogickú diagnostiku, v ktorej sa zamerala na mieru jednotlivých čiastkových funkcií, ktoré podmieňujú osvojenie čítania a písania. Pre každé dieťa zostavila plán na rozvoj v oblastiach, v ktorých potrebovalo najväčšiu pomoc podľa výstupu z diagnostiky. Následne s deťmi päťkrát týždenne počas 15 až 20 minút realizovala činnosti na rozvoj čiastkových funkcií. Niektoré aktivity boli pre všetky deti spoločné, iné volila individuálne pre konkrétne deti s ohľadom na diagnostické zistenia. O činnostiach detí si viedla záznamy, vrátane informácie o tom, akú veľkú pomoc potrebovali deti pri realizácii. Po uplynutí 6 mesiacov deti opätovne prešli pedagogickou diagnostikou a učiteľka zaznamenala mieru individuálneho posunu jednotlivých detí. U detí so závažnejšími problémami, ktoré boli identifikované na začiatku školského roka a u ktorých nedošlo po šesťmesačnej intervencii k výraznému posunu, odporučila rodičom zvážiť vyšetrenie školskej zrelosti v školskom poradenskom zariadení. Učiteľky z prvého ročníka základnej školy, kam deti prichádzali, si ich pripravenosť na školskú dochádzku veľmi chválili. Aktivity, v ktorých deti predstavujú svoje rodiny, niekedy môžu poskytnúť informácie o neštandardnom výchovnom spôsobe, príp. o závažnom konflikte v rámci rodiny. V takej situácii je potrebné zareagovať citlivo a v prípade potreby vyžiadať konzultáciu s psychológom. Ak sú v triede deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, vyberáme otázky týkajúce sa rodiny a ich spoločných zážitkov tak, aby sme eliminovali stav, keď dieťa nebude schopné odpovedať, pretože s danou situáciou nemá na rozdiel od ostatných detí žiadnu skúsenosť (napr. výlet alebo dovolenka cez prázdniny).

Učiteľka Lenka si plánuje aktivity na ďalší týždeň. Chcela by pokračovať v téme „u lekára“, ktorej sa začali v triede venovať, keď si jedno z detí prinieslo obrázok, ktorý dostalo pri lekárskej prehliadke. Učiteľka si prešla vzdelávacie plány a premýšľala, ako by mohla integrovať rôzne oblasti kurikula do aktivít k téme „v lekárskej ambulancii“.
V pondelok si vytvorila priestor na dramatizáciu „u lekára“, využili pri tom lekárske oblečenie, hračky – lekárske kufríky, zároveň pri tejto téme plánovala zakomponovať aj rozvoj sociálnych a emocionálnych zručností. Počas ranného kruhu deťom čítala príbeh o človeku, ktorý sa bál ísť k lekárovi. S deťmi sa rozprávali, prečo je dôležité chodiť k lekárovi a čo by deti mohli urobiť alebo si povedať, keď sú z návštevy lekára nervózne.
V rámci podpory pregramotnosti si naplánovala zadať deťom úlohu, a to pokúsiť sa napísať alebo inak stvárniť potrebné nápisy („ambulancia“, „váha“, „čakajte, prosím“). Deti si v malých skupinkách precvičovali predmatematické zručnosti a schopnosti kritického myslenia, keď hrali hru: „Čo chýba?“, pri ktorej využili hračky – lekárske kufríky.

U predškolských detí vo veku od 3 do 6 rokov dochádza k prudkému rozvoju naratívnych schopností, ako je napríklad rozprávanie udalostí, ktoré dieťa prežilo, opis, vysvetľovanie, rozprávanie príbehov. Pani učiteľka Lucia si vo vekovo zmiešanej triede naplánovala rozvoj orientácie detí v čase, reťazenie jednotiek a porozumenie príčinných vzťahov.
Každé dva týždne predstavila deťom jednu rozprávku. Prvý deň deťom rozprávku prečítala, menila intonáciu, zameriavala sa aj na zvuky (napríklad počasie, zvieratá, jednotlivé postavy). Druhý deň deti nechala prerozprávať príbeh s pomocou obrázkov. Zaradila aj dychové a artikulačné cvičenia. Ďalší deň deťom pridelila roly a tie mali za úlohu rozprávku zahrať. Deti mali opísať svoju postavu: ako vyzerá, aké má vlastnosti. Keď deti nakoniec príbeh dobre poznali, nechala staršie deti vytvoriť si vlastnú rozprávkovú knihu: deti nakreslili jednotlivé udalosti a rozfázovali príbeh. Najšikovnejšie deti vymysleli k príbehu dokonca pokračovanie a ostatným deťom ho vyrozprávali.

Matiáš, štvorročný chlapec z neúplnej rodiny, zo sociálne málo podnetného prostredia.
Každý deň ráno búrlivo vbieha do triedy, kde sa hrajú deti vo veku 3 – 4 roky. Niektoré z nich majú ešte pretrvávajúce adaptačné problémy. Matiáš, nervózny zo svojho príchodu, sa pri každom z nich zastaví, buchne ich, zrúti im stavby na koberci, potiahne za vlasy a pod. Nikomu z detí sa nepozrie do očí, akcia je rýchla, sprevádzaná výkrikmi. Pani učiteľka však tuší, že za týmto správaním sa skrýva túžba hrať sa s deťmi, byť ako ony.
Na základe pozorovania a osobnej skúsenosti premyslí nasledujúci postup. Chlapcovu pozornosť sa snaží získať už v šatni, práve preto, aby divokému vpádu do triedy predišla. Zoznámi ho s nápadom, že by mohli spoločne deti pozdraviť. Berie ho za ruku a prechádza s ním okolo skupiniek hrajúcich sa detí. Spočiatku každé z detí oslovuje sama, pohladká ich, funguje ako komunikačný most. Po niekoľkých dňoch nácviku tejto zručnosti si Matiáš na novú situáciu privyká, deti zdraví, zdá se, že na niektoré sa trochu usmieva. Ľady sú prelomené, ďalšia fáza – krok ku kooperatívnym hrám – je pred nami. Situácia sa upokojila. Spokojný je Matiáš, deti aj rodičia.