Termín poruchy správania zahŕňa niekoľko prejavov problémového správania. Problém termínu „problémy so správaním“ je, že sa používa pre všetky deti, ktoré nespĺňajú prijímané normy správania. V rámci diagnostiky je nevyhnutné, aby hodnotenie poruchy bolo prispôsobené potrebám a schopnostiam detí, a nie požiadavkám spoločnosti.
Existujú napríklad deti, ktoré sú veľmi pojašené a „je ich všade plno“ v dôsledku ich osobnostných vlastností, kvôli ktorým vyzerajú nepokojné, ale v skutočnosti sú tieto deti úplne v poriadku. Z tohto dôvodu nie je vhodné poruchu ADHD diagnostikovať u detí mladších ako 7 rokov.
Problémové správanie je často volaním o pomoc, ktoré nezriedka bohužiaľ zostáva okolím nepochopené. Od dieťaťa môžeme očakávať určité správanie len vtedy, ak bolo k nemu skorej výchovne vedené. Napríklad, ak sa dieťa nikdy nemuselo s nikým o niečo deliť, netuší, že v materskej škole je od neho schopnosť rozdeliť sa očakávaná. Adaptívne zručnosti, úroveň zvládnutia určitého typu správania, prah tolerancie a výdrže sú individuálne vlastnosti, ktoré závisia od niekoľkých faktorov.
Rozlišujeme tri faktory určujúce mieru rozvoja adaptívnych zručností:
1. biologické,
2. mentálne,
3. sociálne.
Vo svojej pedagogickej praxi ste určite niekedy boli svedkami situácie, kedy dieťa dostalo záchvat zlosti, alebo vykazovalo iné, z pozície učiteľa náročné správanie. Ak do záchvatu zlosti upadne batoľa, možno to považovať za prirodzený prejav dieťaťa, ktoré zodpovedá veku. Ide o správanie, ktoré dieťa zatiaľ nedokáže regulovať ani dostatočne reflektovať.
Avšak od určitého veku či v určitom kontexte, môžu takéto záchvaty nevhodného správania už predstavovať problém. Tieto prejavy v správaní často súvisia s tým, že dieťa má problémy so sebareguláciou. Ide o schopnosť ovládať okamžité impulzy a správanie v súlade s aktuálnou situáciou.Možno sem zaradiť ajschopnosťvyvarovať saprehnane emotívnym reakciám na znepokojujúcepodnety, upokojiť sa, upraviť svoje očakávania tak, aby sme boli schopnízvládať frustráciu bez výbušného správania.
Táto takzvaná sebaregulácia je v skutočnosti súbor zručností, ktoré deťom umožňujú smerovať svoje správanie k určitému cieľu, napriek nepredvídateľným situáciám či emóciám. Problematická sebaregulácia sa prejavuje rôznymi spôsobmi v závislosti od daného dieťaťa. Niektoré deti majú často silné reakcie bez sledovateľného predchádzajúceho hromadenia emócií. Zdá sa, že takéto deti nie sú schopné ovládnuť svoje bezprostredné správanie. U iných detí sa emócie hromadia dlhšiu dobu, čo má nakoniec za následok nejaký výbuch nevhodného správania.
Detstvo je časťou života, kedy všetky emočné prejavy a prejavy správania závisia od úrovne rozvoja dieťaťa, čo platí aj pre patologické prejavy. Je zásadné si uvedomiť, že pre každé obdobie rozvoja dieťaťa sú charakteristické určité pravidlá a vlastnosti, ktoré vedú zároveň k biologickému, mentálnemu a sociálnemu rastu dieťaťa.
Nevhodné podmienky v ranom detstve môžu viesť k rôznym poruchám a abnormalitám. Pre každé obdobie rozvoja je typická škála možností, čo sa týka odpovedí v bezprostrednom okolí dieťaťa. Ide najmä o pôsobenie ľudí, ktorí prichádzajú do kontaktu s dieťaťom a rozvoj porúch správania tak súvisí predovšetkým so vzťahmi dieťaťa s ostatnými ľuďmi.
Aby sme mohli definovať problém so správaním, je najskôr potrebné definovať normu. Norma nám umožňuje vykonávať kvantitatívne a kvalitatívne porovnanie s ňou. Normy sa obvykle líšia v závislosti od príslušnej situácie, čo znamená, že to, čo môže byť vhodnou reakciou na konkrétnu situáciu, môže byť v inej situácii považované za reakciu nevhodnú. Napríklad, je úplne v poriadku, pokiaľ dieťa špliecha vodou v kúpeľni vo vani, ale asi by nebolo vhodné, aby špliechalo vodou na ostatné deti v triede. Očakávame teda, že sa dieťa bude riadiť určitými normami správania pre určité situácie. Miera osvojenia si týchto noriem závisí od veku dieťaťa. To znamená, že to isté správanie môže byť považované za normálne či abnormálne v rôznych vývinových obdobiach.
Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb sú poruchy správania charakterizované „opakovaným a pretrvávajúcim agresívnym, asociálnym alebo vzdorovitým správaním“. Prítomnosť izolovaných extrémnych prípadov problémového správania nie je dôvodom diagnostikovania poruchy správania. Takáto diagnóza by mala zahŕňať pretrvávajúce a ustálene vzorce správania. Napríklad, pokiaľ dieťa silne zareaguje a zakričí na rodičov kvôli niečomu konkrétnemu, čo povedali, nie je to dôvod automaticky považovať za poruchu správania. Musíme najskôr pochopiť reakciu dieťaťa a snažiť sa porozumieť tomu, z čoho reakcia vychádza.
Odchýlky v správaní nájdeme v Medzinárodnej klasifikáciichorôb pod kódmi F 90 až 98 –„Poruchy správania a emócií so začiatkom obyčajne v detstve a v dospievaní“.
Odchýlky v správaní sú rozdelené do dvoch veľkých skupín v detstve: poruchy správania a emócií. Hlavným dôvodom je, že mentálne poruchy v detstve nie sú dobre rozpoznateľné. Je to preto, že na abnormálne správanie má veľký vplyv rodina dieťaťa.Niektorí autori definujú rodinu ako „sociálne lono“, v ktorom je emocionálna klíma dôležitejšia než fyzické podmienky. Podľa týchto autorov je najdôležitejší vzťah „matka – dieťa“. Dieťa si buduje dôveru k primárnemu poskytovateľovi starostlivosti. Tento primárny vzťah dôvery je základom pre rozvoj dôvery dieťaťa k ostatným ľuďom a následne aj k sebe samému.
Tento fakt môžeme využiť tak, že si budeme vedomí toho, aká je povaha vzťahu medzi matkou a dieťaťom (či osobou, ktorá sa o dieťa primárne stará). Analýzy ukazujú, že tí rodičia, ktorí sú citliví k potrebám svojich detí, ktorí im rozumejú a poskytujú im lásku, sú schopní vytvárať u dieťaťa pozitívne vzorce správania.Naopak,rodičia, ktorí sú vo svojich reakciách voči deťom nestáli (v rovnakých situáciách reagujú na správanie dieťaťa odlišne), alebo používajú dlhodobé a prísne tresty, budujú u svojich detí agresívne rysy a deviantné správanie.
Správanie dieťaťa môže ovplyvniť správanie rodičov rovnakým spôsobom, akým správanie rodičov ovplyvňuje správanie dieťaťa. Zhoršené fungovanie rodiny vytvára podmienky pre rozvoj takzvanej nedostatočnej rodinnej adaptácie. Nešťastie a spory v rodine vytvárajú u dieťaťa neprimerané koncepty ohľadom interakcie medzi ľuďmi. Vzťahy medzi rodičmi a ostatnými ľuďmi predstavujú prvý model správania, ktorý dieťa vníma. (Jasným príkladom môže byť skutočnosť, že zo všetkých základných prejavov správania je znechutenie jediným, ktorý sa naučíme od rodičov či nejakej autority. Bežnejším príkladom môže byť prípadne dieťa, ktoré používa „dospelácke“ slová, intonáciu či postoj tela, čo sa naučilo od niekoho z dospelých.) Tieto vzťahy umožňujú dieťaťu pochopiť rôzne odtiene emócií.
Rozvoj porúch správania je výsledkom kombinácie rôznych biologických a sociálnych faktorov. Samotná biologická predispozícia nemusí automaticky viesť k rozvoju porúch správania. Problémové správanie u detí je symptómom zle fungujúceho biologického a sociálneho systému. Výnimkou sú vývinové poruchy správania, známe pod skratkami ADHD/ADD, ktoré sú opísané nižšie. V prípade týchto porúch platí, že ide o poruchu fungovania mozgu vrodenú či včasne získanú. Vonkajšie vplyvy, akým je nevhodné výchovné pôsobenie, samy o sebe tieto poruchy spôsobovať nemôžu. Avšak môžu prejavy poruchy zhoršovať a taktiež prispievať k rozvoju ďalších problémov v správaní.