search
Menu

Nešpecifická forma modelovania inklúzie

Nešpecifické modelovanie inklúzie je postavené na podpore rozvoja sociálnej interakcie medzi deťmi v kolektíve.

Deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacímipotrebami (ŠVVP) by mali mať možnosť čo najčastejšie pomáhať svojim rovesníkom. Niektoré deti so ŠVVP majú v určitých oblastiach rozvinuté zručnosti, napríklad dobrý postreh, a preto sú veľmi šikovné pri skladaní puzzle alebo iných skladačiek. Môžu tak napr. pri upratovaní hračiek pomáhať ostatným tým, že kontrolujú, či sú skladačky kompletné a správne uložené. Učiteľ by mal pri každej príležitosti deti povzbudzovať, aby si vzájomne pomáhali a nevyhľadávali len pomoc dospelých.

Využitie skupinových stratégií pre podporu inklúzie v triednom kolektíve:

Učitelia plánujú aktivity, ktoré deťom umožňujú pracovať v malých skupinkách alebo v dvojiciach, pričom skupiny či dvojice vytvára tak, aby sa deti vzájomne čo najviac obohatili (dieťa, ktoré pomáha druhému, sa tým taktiež intenzívne učí, obohatenie je teda vzájomné).

Pri zaraďovaní detí do dvojíc a pracovných skupín by mal učiteľ zohľadniť ich osobnostné charakteristiky!

Ak je dieťa so špeciálnymi vzdelávacími potrebami v bežnej materskej škole, prichádza každodenne do styku s ostatnými rovesníkmi. Samotné umiestnenie dieťaťa do bežnej materskej školy však nestačí. Učitelia musia aktivizovať vzťahy medzi deťmi (rozvíjať sociálne interakcie). To je možné realizovať rôznymi spôsobmi, napr.: 

  • Usporiadaním dvojíc, skupín alebo zasadacieho poriadku počas denných aktivít a pri stolovaní tak, aby dochádzalo k prepájaniu detí s rôznou mierou potreby podpory alebo s rôznou mierou rozvoja konkrétnych zručností. 
  • Využívaním špecifických charakteristík detí na podporu ostatných detí (niektoré deti rady spontánne pomáhajú alebo vedú činnosti ostatných, majú rozvinuté určité zručnosti, niektoré rady učia druhých a i.). 
  • Prostredníctvom aktivít, v ktorých majú deti za úlohu aktívne si všímať jeden druhého. 

Skupinové stratégie:

A) Kooperatívne skupiny – deti spolupracujú v danej oblasti v skupinách po dvoch, troch alebo viacerých.V kooperatívnych skupinách ide predovšetkým o podporu osvojenia kľúčovej kompetencie spolupracovať. Od bežných skupinových aktivít sa líši tým, že úspech pri dosiahnutí výsledku je viazaný na aktivitu všetkých detí v skupine. Delia sa o učebné pomôcky, spoločne plánujú, experimentujú, robia zmeny v pláne a určujú si vlastné pravidlá hry. 

B) Deti ako partneri – dve deti sa zapoja do aktivity, ktorá ich zaujme a udrží sústredené. Príkladom aktivít vo dvojiciach je maľovanie, modelovanie predmetov z plastelíny, skladanie skladačky, hra so stavebnicou alebo účinkovanie v divadelnej hre. Zvyčajne ide o spontánnu skúsenosť nadobudnutú pri hre, no môže ju plánovať aj učiteľ.

Adam najprv potreboval úspešne zvládnuť individuálnu hru, jeho učiteľka Jana začala potom plánovať aktivity preňho a ďalšie dieťa. Oznámila Adamovi, že by sa s ním rada niekoľko minút hrala. Sedia spolu pri stole, stavajú veže a na autá nakladajú kocky stavebnice. Učiteľka Jana vyzve ďalšie dieťa, aby sa k nim pridalo. Ďalej ostane sedieť vedľa Adama, ale z priamej účasti na hre s kockami začína pomaly prechádzať do pasívnejšej roly. Ostáva však nablízku a zaujíma sa o hru detí. Po niekoľkých úspešných pokusoch sa Adam postupne začne spontánne hrať s inými deťmi bez priameho zásahu dospelého. 

Individuálna podpora dieťaťa:

Individuálnu podporu možno zamerať na rôzne oblasti – od podpory rozvoja konkrétnej oslabenej funkcie, po nácvik určitých zručností alebo činností. V rámci podpory nácviku nejakej komplexnej činnosti tvorenej určitou postupnosťou čiastkových úkonov, musíme rozhodnúť, aká forma podpory je pre dané dieťa najlepšia, či je pre dieťa užitočné naučiť sa jednotlivé kroky, ktoré mu postupne pomôžu zvládnuť celú úlohu, alebo či potrebuje opakované precvičovanie určitej zručnosti alebo jej časti, pokiaľ ju úspešne nezvládne. 

Adam bol pohybovo zručný. Vedel rýchlo riadiť autíčka okolo ihriska, rýchlo bežať a zručne sa šplhal po tyči. Nevedel však skákať cez švihadlo, čo jeho rovesníkom nerobilo problém. Učiteľka si všimla Adamovu neochotu osvojiť si túto zručnosť. Bez prítomnosti ostatných detí mu vysvetlila postup skákania cez švihadlo. Po vyskúšaní sa Adam mohol pripojiť k iným deťom a skákať cez švihadlo spolu s nimi.