Táto porucha je primárne charakterizovaná výrazne výbušným, vzdorovitým, neposlušným a zlomyseľným správaním. Vývinový negativizmus je prirodzeným fenoménom v správaní detí medzi rokom a pol a dvomi rokmi veku. Stáva sa však patologickým, pokiaľ v správaní dieťaťa prevažuje aj v neskoršom veku.

Cieľom opozičného správania je posilniť autonómiu dieťaťa. Je často spôsobené presvedčením dieťaťa, že pomocou svojho správania získa viac pozornosti rodičov, ktorú stále potrebuje. Takéto správanie môže taktiež slúžiť ako obrana pred nízkym sebavedomím a pocitom menejcennosti. Opozičné správanie je často vyprovokované emočne nezrelými rodičmi, ktorí si vlastnú nedospelosť kompenzujú tým, že zaujmú autoritatívny štýl rodičovstva.Vzdorovité správanie je často naučenou reakciou na obviňujúci postoj rodičov, ktorí veria, že týmto spôsobom znížia intenzitu vzdorovitého správania. Je to spôsob, akým sa snažia ovládať správanie dieťaťa.

Túto poruchu možno diagnostikovať po treťom roku života dieťaťa, ale väčšinou je identifikovaná vo veku 9 až 10 rokov. Tieto deti často používajú nepriame spôsoby pre demonštráciu agresie. Svoju agresiu zameriavajú najmä na rodičov a učiteľov. Správanie je výrazne vzdorovité, provokujúce, avšak nie sú prítomné závažné asociálne či agresívne činy. (V zmysle fyzického napadnutia alebo ničenia majetku.)

Deti s touto poruchou často porušujú pravidlá a požiadavky stanovené dospelými. Sú obyčajne negativistické, majú veľmi nízku frustračnú toleranciu, reagujú výbušne na bežné pokyny a požiadavky.

Všetky tieto ťažkosti sprevádza nízka sebadôvera.Deti s touto poruchou často projektujú svoj pocit viny na ostatných.

• Zameriame sa na zistenie účelu náročného správania – čo ním chce dieťa dosiahnuť (získať pozornosť, vyhnúť sa nejakej činnosti, niečo ukončiť). Keď poznáme cieľ správania (napr. získanie pozornosti), môžeme dieťa učiť iné prijateľné spôsoby, ako ho dosiahnuť. V prípade vyhýbania sa niektorým činnostiam zisťujeme, prečo sa im dieťa vyhýba (napr. raz pri tejto činnosti zažilo posmešky od ostatných a už to nechce znovu zažiť). 
  
• Snažíme sa zistiť čo je spúšťačom problémového správanie a sledujeme aj to, čo po náročnom správaní nasleduje (ako sa správa samotné dieťa, ostatné deti aj učiteľ), všímame si taktiež to, čo mohlo spôsobiť, že v zvyčajne kritickej situácii nedošlo k rozvoju problémového správania u dieťaťa.
• Posilňujeme žiaduce prejavy správania a zvládania pre dieťa emočne náročných situácií pochvalou („skutočne veľmi ťa chválim za to, že si Peťovi tú hračku požičal“) alebo drobnou odmenou.
• Členíme čas a činnosti tak, aby deti vedeli, čo ich čaká a ako majú postupovať. Na členenie môžeme využiť rôzne pomôcky na vizualizáciu denného režimu a postupov rôznych činností vyžadujúcich viacej krokov.
• U detí s poruchou pozornosti obmedzujeme pri riadenej činnosti množstvo podnetov v ich bezprostrednom okolí. 
  
• U detí s poruchou pozornosti využívame k predĺženiu schopnosti koncentrácie pozornosti motiváciu prameniacu zo záujmov dieťaťa, rozdelenie práce na menšie časové úseky a bezprostrednú pozitívnu spätnú väzbu (pochvalu s povzbudením – „veľmi sa mi páči farba, ktorú si vybral na to auto, teším sa, keď mi ho ukážeš hotové“).
  
• Psychomotorický nepokoj nepotláčame, ale snažíme sa ho usmerniť tak, aby neobťažoval samotné dieťa ani ostatné deti (napr. ponúknutím vhodnej pomôcky alebo vyčlenením priestoru, kde sa dieťa môže pohybovo uvoľniť).