Spôsob komunikácie dokáže u človeka s postihnutím posilniť pocit spolupatričnosti alebo naopak navodiť pocit, že je iný a od ostatných vzdialený. Pedagóg, asistent pedagóga, ale aj rodič by sa v komunikácii mali vyhýbať (Drdulová, 2014): 

• Prejavom ľútosti a z toho vyplývajúceho inak bezdôvodného znižovania nárokov na dieťa;
  
• poukazovaniu na obmedzenia dieťaťa a zdôrazňovaniu jeho neschopností;
  
• komunikácii s dieťaťom a o dieťati nezodpovedajúcej veku dieťaťa;
  
• odpovedaniu na otázky za dieťa, neposkytnutiu dostatočného času na odpoveď, prípadne na jej premyslenie si;
  
• používaniu množného čísla v súvislosti s dieťaťom: „My už nevládzeme. Snažíme sa...“;
  
• komunikácii z pozície mocenského postoja voči dieťaťu;
  
• rozhodovaniu za dieťa bez jeho aktívnej účasti v oblastiach, kde je možná jeho účasť.