• Rozhovor začíname pozitívne, ľahšie si tak rodičov získame na svoju stranu; oceníme ich záujem o riešenie problému, vyzdvihneme pozitívne stránky dieťaťa.
• Snažíme sa vyhnúť boju, pretože v tomto okamihu začne rodič brániť svoje dieťa za každú cenu.
• Necháme rodiča opísať (definovať) problém – ako to vidí on.
• Snažíme sa čo najkonkrétnejšie opísať problémové správanie (je vhodné mať vopred pripravené záznamy, podklady, aby sme sa vyhli vyjadreniam ako „nikdy“, „vždy“), a taktiež by sme sa mali vyhnúť hodnoteniu a posudzovaniu správania dieťaťa.
• Ak ide o viac problémov, zameriame sa na ten najpálčivejší – určiť si priority.
• Hľadáme riešenie spoločne – „Čo by sme mali urobiť, čo navrhujete?“ – spoločný brainstorming rodiča a učiteľa… „Ako to spolu vyriešime?“
• Dávame si pozor, aby sme počas reči nepolarizovali a dívame sa do budúcnosti – nie je to vy proti mne, ale MY: „Čo s tým my dvaja urobíme?“ „Rozumiem tomu, že obaja chceme to isté, ale urobíme to každý inou cestou, poďme sa dohodnúť...“
• Ak je to vhodné, zapojíme do riešenia aj dieťa – môže samé navrhnúť, čo by sa v danej situácii mohlo zmeniť, čo by potrebovalo.
• Je dobré apelovať na to, že rodičia aj škola majú spoločný cieľ – dobro dieťaťa, poďme sa spoločne dohodnúť, ako to zabezpečiť. Dávajme najavo partnerstvo pri riešení problémov.
• Jasne komunikujeme o konkrétnych možnostiach riešenia danej situácie, nečakáme, že je všetko „predsa jasné“ a že si to „predsa musia domyslieť“.
• Pri jednaní musíme byť konkrétni a explicitní. 
• Snažíme sa hovoriť vecne, na emotívne reakcie reagujeme pokojne s vyjadrením porozumenia „rozumiem tomu, že je to pre vás veľmi náročná situácia“, snažíme sa vrátiť rodičov k vecnej diskusii.
• Na niektoré výroky, napr.: „Váš syn nie je dobrý.“, „nedáva pozor“, „neposlúcha“, „provokuje“, môže byť pre rodičov ťažké reagovať. Tieto vyjadrenie sú neuchopiteľné, pretože neopisujú konkrétne, čo sa deje a dávajú priestor na rozvoj bujných fantázií.
• Lepšie je povedať namiesto „neposlúcha“: „Váš syn nereaguje na inštrukcie učiteľa a pokračuje vo svojej činnosti, pri opakovanej výzve sa začne hnevať a kričať.“ To sú konkrétne opisy, s ktorými je možné pracovať. Snažme sa preto vysvetliť, čo presne od druhého potrebujeme.

Na konci stretnutia sa dohodneme:

• ako budeme pokračovať nabudúce, aké konkrétne kroky podnikneme,
  
• aké ciele sme si stanovili – tie by mali byť (SMART):
  
• KONKRÉTNE
  
• MERATEĽNÉ
  
• DOSIAHNUTEĽNÉ
  
• REÁLNE
• ČASOVO OHRANIČENÉ