Adam a Leo sa spolu hrajú počas voľnej hry v materskej škôlke. Obidvoch zaujala nová kuchynka a dohadujú sa, že urobia palacinky. Adam vyberie suroviny na palacinky a Leo nachystá panvicu a nástroje. Všetko ide dobre, až kým si Leo neoblečie jedinú zásteru, ktorú majú v triede a ohlási, že je kuchár. Bohužiaľ Adam chce byť tiež kuchárom a obaja chlapci sa začnú násilne doťahovať o zásteru. Pani učiteľka Dana do toho zasiahne a pokojne navrhne, že obaja môžu byť kuchármi a zásteru si striedať. Než ale dohovorí, Leo buchne Adama po hlave drevenou varechou a on začne plakať. S pocitom frustrácie si pani učiteľka Dana predstaví, ako kričí na Lea „Pozri, čo si teraz urobil!“, ale namiesto toho sa zhlboka nadýchne a rieši konflikt medzi chlapcami pokojne. Tento príklad demonštruje zlyhanie v sebaregulácii oboch chlapcov, ktorí sa začali hádať o zásteru, namiesto použitia slov alebo iných metód, ktoré by viedli ku kompromisu. Leo tiež preukázal ťažkosti, keď nedokázal prestať a počúvať slovám pani učiteľky predtým, ako zareagoval a buchol Adama varechou. Pre pani učiteľku je tento scenár príkladom úspešnej sebaregulácie, keďže nedovolila, aby ju premohla frustrácia a dokázala pokojne previesť Lea krokmi, ako porozmýšľať o svojich činoch, ospravedlniť sa kamarátovi, spýtať sa ho, či je v poriadku a urobiť nápravu.

Ela má 4 roky. Sedí pri stole spolu s niekoľkými spolužiakmi a učiteľkou Lindou. Z plastelíny modelujú rôzne objekty. Ela natiahne ruku a zoberie kúsok plastelíny Ondrejovi, ktorý sedí vedľa nej. Ten hneď prejaví svoju nespokojnosť. Učiteľka hovorí: „Ela, videla som, ako si Ondrejovi zobrala plastelínu. Vráť mu ju.“ Ela vrtí hlavou, ale učiteľka trvá na svojom: „Okamžite mu ju vráť. Hovorila som Ti, aby si s tým prestala. Pri tomto stole si skončila. Odíď a choď robiť niečo iné.“
Učiteľka Ele oznámila, čo nemá robiť, namiesto toho, aby jej ukázala inú cestu, ako môže plastelínu získať. Ela tak prišla o možnosť vyskúšať si sebareguláciu, pozrieť sa na situáciu z iného pohľadu a problém vyriešiť.
Pozrime sa teraz na inú možnosť, ktorú mala pani učiteľka. Ela sa natiahne a zoberie Ondrejovi kus plastelíny. Ten okamžite prejaví nespokojnosť. Učiteľka hovorí Ele: „Ela, vyzerá to tak, že potrebuješ viac plastelíny. Hneváš sa, že ju nemôžeš mať? Ako sa podľa Teba cítil Ondrej, keď si mu ju zobrala?“ Ela sa pozrie na Ondreja a odpovie: „Smutne.“ Učiteľka sa Ely opýta, čo by mohla urobiť pre to, aby sa Ondrej cítil lepšie. Ela mu vráti plastelínu, Ondrej sa usmeje a pokračuje v modelovaní. Učiteľka pokračuje: „Premýšľam, čo by si tak mohla robiť, keď si nespokojná, že máš málo plastelíny. Máš nejaký nápad?“ Ela vrtí hlavou. „Pozri sa na stôl, či tam nezostala zvyšná plastelína. Vidíš tam nejakú?“ Ela opäť zavrtí hlavou. Učiteľka jej navrhne: „Možno by si sa mohla opýtať Ondreja, či si jeho plastelínu môžeš požičať, keď s ňou prestane pracovať.“ Ela to urobí a Ondrej jej podá svoju plastelínu, keď odchádza od stola k maliarskemu stojanu.
V druhom prípade pani učiteľka pomohla Ele, aby svoje konanie verbalizovala, zvážila dôvody svojho správania a dôsledky svojich činov, rovnako tiež Ondrejove pocity (pohľad z inej perspektívy), a zvládla riešiť situáciu prosociálne. Učiteľka u Ely vytvára základ k tomu, aby nabudúce dokázala týmito krokmi prejsť sama. Čím viackrát Ela prejde takýmito situáciami spolu s učiteľkou, tým viac bude schopná v budúcnosti sebaregulovať svoje správanie.

Učiteľka Lenka si plánuje aktivity na ďalší týždeň. Chcela by pokračovať v téme „u lekára“, ktorej sa začali v triede venovať, keď si jedno z detí prinieslo obrázok, ktorý dostalo pri lekárskej prehliadke. Učiteľka si prešla vzdelávacie plány a premýšľala, ako by mohla integrovať rôzne oblasti kurikula do aktivít k téme „v lekárskej ambulancii“.
V pondelok si vytvorila priestor na dramatizáciu „u lekára“, využili pri tom lekárske oblečenie, hračky – lekárske kufríky, zároveň pri tejto téme plánovala zakomponovať aj rozvoj sociálnych a emocionálnych zručností. Počas ranného kruhu deťom čítala príbeh o človeku, ktorý sa bál ísť k lekárovi. S deťmi sa rozprávali, prečo je dôležité chodiť k lekárovi a čo by deti mohli urobiť alebo si povedať, keď sú z návštevy lekára nervózne.
V rámci podpory pregramotnosti si naplánovala zadať deťom úlohu, a to pokúsiť sa napísať alebo inak stvárniť potrebné nápisy („ambulancia“, „váha“, „čakajte, prosím“). Deti si v malých skupinkách precvičovali predmatematické zručnosti a schopnosti kritického myslenia, keď hrali hru: „Čo chýba?“, pri ktorej využili hračky – lekárske kufríky. Matiáš, štvorročný chlapec z neúplnej rodiny, zo sociálne málo podnetného prostredia. Každý deň ráno búrlivo vbieha do triedy, kde sa hrajú deti vo veku 3 – 4 roky. Niektoré z nich majú ešte pretrvávajúce adaptačné problémy. Matiáš, nervózny zo svojho príchodu, sa pri každom z nich zastaví, buchne ich, zrúti im stavby na koberci, potiahne za vlasy a pod. Nikomu z detí sa nepozrie do očí, akcia je rýchla, sprevádzaná výkrikmi. Pani učiteľka však tuší, že za týmto správaním sa skrýva túžba hrať sa s deťmi, byť ako ony.
Na základe pozorovania a osobnej skúsenosti premyslí nasledujúci postup. Chlapcovu pozornosť sa snaží získať už v šatni, práve preto, aby divokému vpádu do triedy predišla. Zoznámi ho s nápadom, že by mohli spoločne deti pozdraviť. Berie ho za ruku a prechádza s ním okolo skupiniek hrajúcich sa detí. Spočiatku každé z detí oslovuje sama, pohladká ich, funguje ako komunikačný most. Po niekoľkých dňoch nácviku tejto zručnosti si Matiáš na novú situáciu privyká, deti zdraví, zdá se, že na niektoré sa trochu usmieva. Ľady sú prelomené, ďalšia fáza – krok ku kooperatívnym hrám – je pred nami. Situácia sa upokojila. Spokojný je Matiáš, deti aj rodičia.